banner
banner

Horory sú najmä o psychológii, říká Ivan Kučera, hororista ze Slovenska

Horory sú najmä o psychológii, říká Ivan Kučera, hororista ze Slovenska
02.11.2020
Horory sú najmä o psychológii, říká Ivan Kučera, hororista ze Slovenska

Na grill otázek Michala Březiny se dostal i zahraniční host. Jím není nikdo jiný než ostřílený slovenský spisovatel Ivan Kučera

To by tomu bylo, abychom se i letos nepodívali za hranice naší republiky, ačkoliv nám vláda doporučovala stoupnout si akorát do fronty na Sněžku. Nuže, vydáme se na Slovensko. Dnešním speciálním hostem bude zavedený slovenský hororový spisovatel Ivan Kučera, v jistých kruzích známých také jako Tron.
 
Ivane, dokázal bys v kostce shrnout svojí tvorbu?
Čo by nie. Horory a trilery, v ktorých by za ideálnych podmienok mali vystupovať slovenské hory a lesy, urban legend, spisovatelia, psy a policajti. A snaha vyhnúť sa ľahkým riešeniam a klišé obludám, ktoré s moderným hororom dnes už nemajú veľa spoločné. Okrem toho rád pri písaní používam zahmlené, čiastočne nedopovedané konce. Ale nie som v tom žiadny extrémista; oproti takému Brianovi Evensonovi píšem konce ako z materskej škôlky. Baví ma zoznamovať čitateľa s postavami, s prostredím, s atmosférou.
 
Proč právě horor, nenapadlo tě psát třeba dívčí romány?
Jasné, že napadlo. Kedysi som reálne uvažoval nad ženským pseudonymom, pod ktorým by som písal romantické romány. A vieš, čo je sranda? Že by ma to možno bavilo. Ale asi je to len taká vymodlená predstava, lebo vždy, keď skúšam písať niečo nehororové a netrilerové, sa mi do toho niečo hororové a trilerové samé od seba prepašuje. Som už proste raz taký, nie je mi pomoci. Možno raz, ktovie… Horor ma od detstva bavil zo všetkých žánrov najviac, prvý som napísal v štrnástich a odvtedy je so mnou. Ako malý som ponocoval, aby som na Nove mohol pozerať piatkové a sobotné polnočné horory, čítal som Stephena Kinga…
 
Stránky CSFD plníš celá léta komentáři pod přezdívkou Tron a máš i širokou základnu fanoušků. To tě to fakt baví?
Občas mi prichádzajú správy od inteligentov, že som blbec, lebo mám na film iný názor, ako oni. A občas mi tam bez stopy miznú komentáre. Asi niekomu ležím v žalúdku. Baví ma písať o filmoch. Už ako puberťák, v temných dobách bez internetu, kedy sme mali maximálne Cinemu, som o nich písal do zošitov rôzne texty a zaujímavosti, vystrihoval obrázky z televíznych programov a lepil ich tam. Oficiálne som prvú recenziu napísal v roku 2002 na Aligátora II: Mutáciu. Baví ma obecne písať o filmoch, nezužoval by som to len na komentáre.
 
Ale vážně, stává se ti jako zavedenému komentátorovi, že při sledování filmu už urputně přemýšlíš, jak ten koment napíšeš?
Urputne nie, skrátka napíšem to, čo si myslím. Kedysi som bol drsnejší a vulgárnejší, ale ako človek starne, tak sa stáva pokornejším. Dnes sa mi hnusia ľudia, ktorí sú zbytočne drsní, vulgárni. Zdôrazňujem slovo zbytočne. Hlavne by som to určite nezužoval len na CSFD. Niekoľko rokov píšem komiksové a knižné recenzie a retro články na staré horory na Fandom.sk Alexandry Pavelkovej.
Čo mi na CSFD prestáva vyhovovať, nie je ani tak pribúdanie rasistov, xenofóbov a náckov, ale ich tolerovanie. Moja rodina kvôli náckom takmer skončila v koncentračnom tábore, poskytla kravu partizánskej jednotke, aby v zime nepomrela od hladu a nacisti to odhalili. A teraz sa musím pozerať na vyholených pologramotných imbecilov, ktorí nevedia, čo bolo v roku 1981, nieto ešte v roku 1944. V tomto ste vy Česi zdá sa mi o pár krokov pozadu. Na Slovensku máme tiež extrémistov, jedna náckovská strana dokonca sedí v parlamente. Viac tam nerobí, iba sedí. Ale zdá sa mi, že na Slovensku sa situácia predsa len postupne mení k lepšiemu.
 
Jaká je nejmenší hora Vysokých Tater?
Neviem, v Tatrách som nikdy nebol. Od detstva sa držím v lesoch západného Slovenska. S rodičmi a súrodencami som ako dieťa precestoval veľkú časť Slovenska a Česka, hrady, zámky, atrakcie či ZOO. Ale Tatry ma míňali.
 
A že prý sa nad Tatrou Rómy divo bijů, co je na tom pravdy?
Česi sú rozkošní, keď sa snažia rozprávať po slovensky.
 
A vůbec, jak se ti žije na Slovensku?
Pred rokmi som bol s kamarátom v Anglicku a tam sa to prvé dni zvrtlo do hororu. Vždy, keď si na to spomeniem, musím uznať, že na Slovensku sa žije úžasne.
 
Ptáčkové mi donesli, že teď úporně makáš na jedné knize společně s Honzou Vojtíškem (rozhovor ZDE). Funguje vám to, nebo se furt hádáte do krve?
Tak to sú pomalí vtáci. Román sme dokončili už začiatkom tohto roka, potom som za osem dní z češtiny do slovenčiny preložil Honzove časti a aktuálne je román v čakačke vo vydavateľstve Artis Omnis, predbežne sa s ním počíta na leto budúceho roka.
Sme s Honzom veľmi rozdielni a na mnohé veci, zďaleka nielen čo sa týka umenia, máme absolútne odlišné názory. Keď bolo po všetkom, čudoval som sa, že dvaja tak rozdielni ľudia dokázali napísať spoločný román. Ale, hoci to asi znie umelo, pre mňa vždy bolo najdôležitejšie to, že je výsledkom dobrý román a nie to, že dochádzalo k iskreniu. No musím dodať, že ku koncu som ostarel o pár rokov a nemyslím si, že v najbližších rokoch, ak vôbec ešte niekedy v živote, napíšem nejakú spoločnú vec. Ostatne, to ma ani nikdy nelákalo.
Písal som aj s Miroslavom Pechom, ten napísal dva moje obľúbené horory, a pokladal som za česť stvoriť s ním spoločný príbeh, hoci šlo „len“ o poviedku. Tiež stále neuverejnenú, ale na dobré sa dlho čaká.
Ak by si sa pýtal na nejakú radu, ktorú mám dať autorom, ktorí by chceli napísať spoločnú vec - čo sa ma ale Michal nepýtaš! -, tak by som ti odpovedal, že dôležité je mať čo najdetailnejšie premyslený príbeh. A to nielen zápletku, ale doslova celé kapitoly a jednotlivé scény. Ak sa na to vykašlete a poviete si, že to vyriešite potom, zaplatíte za to. Zároveň ale musíte príbehu pri písaní kde-tu povoliť opraty, aby si začal žiť svojím vlastným životom. Možno si to odporuje, ale dá sa to skombinovať.
 
Jak by měl podle tebe vypadat ideální horor?
Vo veku 38 rokov som dospel k záveru, že najideálnejšie horory sú také, ktoré dokážu človeka znepokojiť, vyhodiť z pohodlných životných koľají, zatriasť ním, vyvolať v ňom nervozitu. Je to temný žáner, na nič sa nehrajme. Ideálny horor je dielom viacerých igrediencií. Musíte mať dobré postavy. Potešia dobré dialógy. Čo je u niektorých autorov pekelný problém. Bolo by fajn, aby bol príbeh originálny, hoci občasné klišé mu paradoxne môže pomôcť. Tiež je ale dôležité, pre koho ideálny horor. Pre človeka, ktorý v živote prečítal štyri horory? Pre toho je ideálny asi každý horor. To vidím na knižnej databáze, kde komentujem knihy a komiksy a bežne narážam na hlášky typu „horor nie je môj obľúbený žáner, vlastne som žiadny nečítal, ale tento je geniálny“.
Určite by som sa vyhol absurdnému názoru, že správny horor musí byť krvavý. Dokonca nesúhlasím ani s tvrdením, že musí byť úchylný. Prečo by mal byť? Úchylnosť s hororom nemá nič spoločné. Fláknuť do hororu odrezané hlavy a myslieť si, že je to horor, je dôkaz toho, že sa autor zasekol v roku 1991.
Pre skúsenejšieho fanúšika je ideálny horor vari taký, ktorý sa snaží prísť s menej štandardnými vecami. Taký, ktorý dokáže znepokojiť na podprahovej úrovni. Horory sú najmä o psychológii. Preto sa mi páčia knihy Philipa Fracassiho alebo Lairda Barrona. Chlapci na to idú inak, vidno, že jazyku rozumejú, sú to veľkí literáti, veľmi sčítaní, ale zároveň nekopírujú, sú sami sebou.
Sranda je, že som tak ako píšu oni ja písal už pred rokmi. Teda sústredenie sa na postavy a dialógy, pomalé tempo, nedoslovné konce, neochota odpovedať na niektoré otázky. Vypočul som si za to more kritiky. Vraj: tak sa nepíše, kamarát.
 
Jaké je tvé nejoblíbenější hororové citoslovce?
Dobrá otázka. Ja citoslovcia v tvorbe používam minimálne. Nemám proti nim nič, práve naopak, no sú veľmi náročné, mám pred nimi rešpekt. Koľkokrát je ľahšie napísať dve kapitoly, než nájsť správne citoslovce. Niektorí autori pre ne majú cit, ale je ich málo a ja medzi nich nepatrím. Často používam „hmmmm“, lebo mám rád realisticky znejúce dialogy, ale to nie je hororové citoslovce.
 
Aquaman nebo Thor?
Thor. Ale súhlasím s tými, čo tvrdia, že Aquaman je dlhodobo podceňovaný hráč.
 
Freddy nebo Jason?
Freddy. Na trojku ma starší brat ako 12-ročného prepašoval do kina a bol to škandál. Dodnes je to krvák, pri ktorého niektorých konkrétnych scénách si vravím, že by to bolo drsné ešte aj na dnešnú dobu. Ale ani Jason nie je zlý, no u oboch pánov ma bavia len vážne časti. Akonáhle to začalo ísť do čiernej komédie, nebolo to ono. V tomto som konzervatívny.
 
Rum nebo banánové daiquiri?
Kedysi sme s kamarátom frčali na Pirátoch z Karibiku a mali sme mať ultimátny web Čierna perla, takže odpoveď je zrejmá.
 
Kde se vidíš za sedmdesát let?
Počkaj, musím to vypočítať. Narodil som sa v roku 1981, takže…
 
Jaká je vůbec tvá nejoblíbenější hororová postava?
Od detstva patria k mojim najobľúbenejším tie, ktoré v hororoch umierajú medzi prvými. Sú to paradoxne najakčnejšie, najdrsnejšie a najživotaschopnejšie postavy, ktoré ak by mali možnosť prežiť, všetko by sa skončilo o hodinu skôr alebo o dvesto strán skôr. Lenže práve preto musia byť tvorcami čím skôr zlikvidované. Chápem to, ale zakaždým mi to trhá srdce. Preto väčšinou tento typ postáv v mojich príbehoch prežije a snažím sa vymyslieť, ako ich uveriteľne skrotiť. Snažím sa vymyslieť logické dôvody, prečo sa príbeh o tých dvesto strán neskončí skôr. Nemám rád obete, ktoré celý čas trpia. A mám dojem, že aj čitatelia sú z nich už otrávení, len to možno nevedia priamo pomenovať.
 
Tvá poslední kniha Prase je co? Příručka chovatele nebo mám zase špatné informace?
Také niečo a okrajovo ide tiež o rozmaznané prasa, ktoré bolo zvyknuté na parádny jedálniček, čomu bol ale po predčasnej smrti majiteľa koniec a prasa sa muselo začať starať samo o seba. A podľa toho to aj dopadlo. Odohráva sa to na slovenskom vidieku, dedina v zovretí lesov. Taká moja klasika, povedal by som. Nesmú chýbať prirodzene kukláči. A vlčiak. A krv. Zrovna toto je horor, kde som musel použiť krvavé scény, lebo ak by som nepoužil, tak by to vzhľadom na dej bol podvod. Ale každý, kto vie, o čom Prasa je, na konci zrejme povie, že je to oveľa menej krvavé, než čakal.
 
Když jsme se domlouvali na rozhovoru, psals, že máš pouze dva dny volno. Neříkej mi, že to máte, vy pisálkové, tak náročný. Copak to není tak, že ráno vstaneš, dáš si kafe, zapneš počítač a celý den koukáš z okna a lovíš nápady?
Ja sa hlavne písaním neživím. Pracujem v absolútne odlišnom prostredí, ktoré nemá s písaním nič spoločné. Čo mi absolútne vyhovuje, svojím spôsobom je to úžasné. Ale je pravdou, že v posledných cca dvoch rokoch píšem fakt strašne veľa. Mám rozpracované desiatky príbehov a románov, veľké množstvo mám dokončených, pripravených na publikovanie. K nedokončeným sa vraciam podľa chuti a ak v ten deň príde inšpirácia. Nesilím to, nemám dôvod, zbytočný tlak príbeh zabije a to nechcem. Okrem toho píšem filmové články a literárne a komiksové recenzie. Ale inak máš pravdu, ráno prekvapivo vstanem, uvarím si kávu, dám si raňajky a píšem. Často sa mi stane, že aj celé týždne nepracujem na žiadnom príbehu, ale potom ma nečakane osvieti a napíšem knihu za dva dni. Potom ju ale treba niekoľko mesiacov upravovať a to je na samostatný rozhovor. Niekedy je následná úprava už dokončeného príbehu oveľa ťažšia, než jeho napísanie.
 
Oblažíš dobrou radou naše čtenáře, jak napsat fungující knihu?
Ja som začínajúci autor, začínam od roku 1995, takže neviem. Ale asi by bolo fajn nepodceňovať postavy, prácu s nimi. Ak autor nevie písať dialógy, nech ich obmedzí na minimum. Mnohí dialógy nepísali a dnes sú kultoví a niektorí za to dokonca dostali Nobelovu cenu. Tiež je fajn dať si načas, nikam sa neponáhľať pri tvorení atmosféry, vzťahov medzi postavami. Musí to byť uveriteľné. Niekomu pomalšie tempo vadí, ale nie som si istý, či by taký človek mal čítať knihy. A neviem, či to s tým súvisí, ale skôr áno ako nie, ale dôležité je nechať príbeh odležať. Minimálne niekoľko mesiacov. Potom sa k nemu treba vrátiť. A počúvať rady editorov. Ak je editor dobrý, dokáže rukopisu urobiť medvediu službu. Najhorší sú autori, ktorí si nenechajú do svojho diela zasiahnuť. Spravidla sa najviac preslávia tým, že celý život hovoria o tom, ako im nikto nebude zasahovať do ich príbehu. A tak nikdy žiadny nevydajú.
 
A závěrem přihodíš vzkaz spoře oděným fanynkám skvělého sci-fi světa Vanili.cz? Jo a díky za rozhovor.
Veľa vanilky. A čokolády a belgických praliniek.

- - -
čudne otazky lahko ťažko pokladol Michal Březina
RECENZI na Ivanovu knihu Prasa si můžete přečíst ZDE



Kam dál?

Přečtěte si další prima články na stránce Novinky. Baví vás filmy? Ty nejlepší kousky jsou pro vás připraveny na stránce scifi filmy. Každý správný fanoušek scifi a fantasy musí navštívit Scifi Quest Michala Březiny. Pokud vás zajímají úspěšné projekty a hledáte články o inspirativních či slavných osobnostech, doporučujeme vám navštívit stránku dobré zprávy.


Líbil se vám článek? Šiřte nás dále!

Zveřejněte PR článek na online magazínu Vanili.cz!

Popkulturní magazín provozujeme již od roku 2006.

Mám zájem